Skutočné pocity tučných žien

Okrem toho, že som sa celý život trápila tým ako vyzerám, vybudovala som si v sebe zvláštny sebadeštrukčný prvok - nenávidieť sa. Za všetko, za všetkých. Aj za to, čo som v skutočnosti nezapríčinila. Myslela som si, že tučnú ma nik nemôže mať rád. Vytvárala som si predstavy, v ktorých som bola štíhla (v mojej mysli to znamenalo "už schudnutá"), obklopená priateľmi, užívala som si zábavu, významné chvíle a cítila sa fit a sebavedomo. Rovno priznám, že som sa už neraz v spomienkach pozastavila nad svojou prihlúplosťou - to, čo som mohla mať okamžite, som hlúpo podmieňovala tým, že najskôr musím schudnúť, aby som to všetko mohla mať! Možno si pomyslíte, že sú to myšlienky 13-ročnej pubertiačky, ktoré trvali tak 2 roky. Nie, vlieklo sa to so mnou od detstva (alebo skôr od začiatku puberty) až donedávna. Len pár mesiacov dozadu som konečne prišla na to, čo sama so svojim duševným zdravím stváram. Pane Bože, ďakujem ti, že som na to vôbec prišla.

Medzitým som porozumela aj tomu, čo znamená, keď knihy zaoberajúce sa duchovnými príčinami chorôb tak často uvádzajú, že tuční ľudia sa nemajú radi a tuk je ich ochranným obalom. V mnohom mi v tom pomohla kniha Jediná možná diéta (Sondra Ray). Pripadá mi smiešne, ako som kedysi tvrdila, že nenávisť k sebe samej sa ma netýka. Dokonca som si myslela, že sa mám až príliš rada a sama sebe venujem až príliš veľa času. Veď som sa o seba toľko starala - nakupovala som kozmetiku, ktorá mi mala zaručiť krásu. Kým som vyšla von, namaľovala som, aby nik nevidel, že nie som v skutočnosti pekná. Poslušne som čítala fitness články o tom, čo je ZARUČENE vhodné a s čím sa, naopak, môžem rovno niekam strčiť, lebo to nie je názor toho trénera a keď to budem robiť inak, nikdy neschudnem a zostanem navždy takou istou guľou ako som teraz. Popri tom som sa samozrejme obliekala tak, ako móda, časopisy a nové ponuky obchodov kázali - iba tak som predsa mohla vyzerať atraktívne. Má niekto z vás pocit, že takto myslí človek, ktorý je v pohode a má sa rád? Ach, kde som len stratila vlastnú hlavu!

Ak sú vaše pocity podobné (čiže ak sa kvôli kilám... a možno ani priamo kvôli vašim kilám, nenávidíte ako ja), určite napíšte pár slov do komentárov. Čo sa mňa týka, necelý mesiac už pracujem aj na svojej duševnej zmene, ktorá mi okrem tučného života privodila aj zbytočne smutný a osamelý život. Niekedy o tom, ako vlastné pocity nenávisti zmeniť, napíšem aj osobitný článok. Vyžalovala som sa, a to na dnes už naozaj stačí. Je čas pohnúť sa ďalej. O rok, keď budem o takomto čase písať na tento blog nový článok, chcem mať o 40 kg menej, pevnú postavu a pohodu vo svojom vnútri. Preto však treba niečo urobiť a mňa v najbližších minútach ma čaká hodina kalanetiky - cvičenia, ktoré milujem a od tejto chvíle bude praktikovať vždy, keď to bude možné. O tom prečo, zas nabudúce.