Prvý 1kg dole!

Iba jedno kilo, ale predsa! Musím priznať, že som čakala, že zvládnem dať dole viac, najmä preto, že vzhľadom na moju vysokú nadváhu by mala zo začiatku zo mňa ísť dole samá voda a úbytok zvyčajne býva vyšší (podľa rôznych trénerov a úspešných príbehov chudnutia). Čo už. Momentálne mám tie svoje "ženské dni", vtedy zvykne moje telo opuchnúť a zadržiavať vodu. Reálne aj cítim, že zadržiavam zbytočne vodu, moje nohy sú také ťažké... Budem s tým musieť niečo urobiť, spraviť si lymfodrenáž alebo niečo podobné. Napriek tomu ma to všetko teší, pretože som už určite zhodila aspoň 2 kg a nebolo to vôbec také ťažké. Na pohľad zo mňa "možno niečo ubudlo", ale nie je to viditeľné a  necítim to ani na oblečení. Treba vytrvať a ono to pôjde. Ja to VIEM!

Diéta lásky a dostatočného pohybu

Tak som konečne začala aj s tým pohybom. Plán znel: pešo do práce, pešo z práce. Dokopy 70 minút rezkej chôdze rozdelenej na dve časti. Páčilo sa mi, ale priznám sa, bolo toho na začiatok veľa. Na konci dňa som sa cítila vyčerpaná a večer som preležala v posteli namiesto plánovanej kalanetiky. Asi bude štipka pravdy na tom, že menej je niekedy viac... Rozhodla som sa teda, že dnes to s pohybom nebudem preháňať a večer venujem iba hodinku kalanetike.
Pravidelnými prechádzkami by som chcela postupne budovať svoju kondíciu. Budem sledovať ako ich moje telo prijíma a postupne pridávať. Pocit je to však úžasný a ja cítim, že moje svaly zapracovali.

Okrem toho sa musím pochváliť. Džínsy, ktoré mi pred 2 týždňami boli len tak-tak som si bez námahy a výrazného stlačenia muffinového brucha zapla a nosila ich celý deň! Predsa len som o krok ďalej. Síce o slepačí, ale držím sa zásady, že malé veci robia veľké. Veď o pár mesiacov sa takéto drobné zmeny môžu prejaviť tak, že do horúceho leta vyrazím v krátkej sukničke, ktorú mám nachystanú v skrini. Pekná predstava, no nie?

Jedlo sa mi však ponúkalo, kde to šlo. Aj keď som si dala záležať na dostatku zeleniny a pred dvomi dňami som zjedla prvé 2 jablká (:D), mám stále problém so sladkosťami, prejedaním sa, nenávisťou k jedlu a pitným režimom. S tou nenávisťou som myslela, že bude všetko už OK, ale pri večeri v ázijskej reštaurácii ma premohla myšlienka, že sa kvôli tomu jedlu budem navždy gúľať. Preboha, ale prečo? Hodila som pohľad na tanier -mäso, zelenina, mungo a len 1 lyžica ryže, ktorú som aj tak moc nejedla. Z TOHOTO mám priberať? A čo chcem vlastne jesť? Pripomenulo mi to myšlienku z múdrej knižky: "Priberáme len z toho, z čoho VERÍME, že priberieme." Naozaj musím prehodnotiť svoj vzťah k jedlu. Akosi si myslím, že sa priberá z vareného jedla. Uznajte však, je to tak trochu hlúposť! Určite sa nepriberá z každého uvareného jedla, ale aj naopak, každé studené jedlo tiež nie je absolútne zdravé a ľahké.

Foto: Prečo chudnem?

Dnes večer som na nete natrafila na takýto obrázok nádherného tela. Presne takto chcem vyzerať!

Žiaľ, realita je zatiaľ iná. Pred pár minútami som nafotila niekoľko fotografií ako teraz vyzerám. Azda vďaka nim časom uvidím pokrok. Kvalita je HROZNÁ, ale na moje účely aj to stačí.

Ako je vidieť, najhoršie je to s mojim bruchom. Áno, už som začala s príjmom vlákniny v podobe ovocia, zeleniny a obilnín. Bude to chcieť čas, no pri najbližšom fotení to bude azda už aj vidieť.

Nečakám, že si ma štíhle telo nájde samo. Musím ho nájsť sama v sebe. Doslova (pod tou kopou tuku. :))) Začala som so sladkým sacharidovými raňajkami a ovocím, ne obed som mala varené jedlo a na večeru bude mávať zeleninový šalát s bielkovinami (dnes napr. šalát z čínskej kapusty so surimi tyčinkami). Samé dobroty, kto by bol povedal, že chudnutie mi bude tak chutiť! Čo je horšie, stále ma naháňa chuť niečo požierať. Kúpila som si drahú čokoládu s myšlienkou, že je moja posledná, kým neschudnem a že ak mám do seba naozaj pchať sladkosti, tak nech si to aspoň užijem a neľutujem, že som nevedela odolať. Jedlo treba milovať, nie nenávidieť, pretože psychika je to, čo je tu najpodstatnejšie a boli to práve zlé pocity, ktoré ma donútili uveriť, že stále len priberám a je mi zle. Snažím sa svoje telo "počúvať," nech mi samo povie, čo mu robilo dobre a čo, naopak, zle. Naučím sa tak jesť ako potrebujem a neskôr na mňa nedoľahne jo-jo efekt. Pýtate sa odkiaľ som taká múdra?:) Množstvo informácií som si už naštudovala z kníh o duchovných príčinách chorôb, alternatívnej medicíne a zdravom stravovaní. Aj keď ma často láka zobnúť si (rozumej: nažrať sa) všetkého, čo nájdem, držím si v hlave zásadu, že prv ako všetko svoje úsilie a tieto plány zahodím, vydržím s diétou aspoň 2 týždne. Odvážim sa, zhodnotím výsledky a až potom sa rozhodnem, či mi to odriekanie a odvykanie od mojich zvykov v jedení stálo za to.

Začínam: 105 kg

Je pondelok, 11.2.2013, a predo mnou veľká životná výzva. Už som si toľkokrát povedala, že idem schudnúť, ale ani raz som poriadne nezačala. Teraz, keď už nie je čo riešiť, pretože vidím nie len na tele, ale aj na váhe, že odraz v zrkadle neskresľuje, ale to tučné telo je holou pravdou, viem, že je čas. Včera som sa zamýšľala nad tým, aké by to bolo, keby som začala chudnúť pred 2 rokmi. Mala by som o 20kg menej, lepší pocit zo seba aj jednoduchšiu cestu k zdraviu a peknej postave. Ale čo bolo bolo, dosť toho bedákania! Mám na to takýto plán:

• ovocie namiesto sladkostí
• zelenina ako hlavné jedlo
• bielkoviny a sacharidy ako vedľajšie
• za studena lisované oleje
• 4 - 5l vody denne (pri mojej váhe to tak musí byť)
• kalanetika
• pešo do školy, pešo zo školy

To by snáď mohlo stačiť. Už len tá predstava, že sa musím naučiť jesť ovocie je pre mňa veľká úloha. Málokedy jedávam ovocie, ale sladkosťami sa viem napchávať neustále. No, čo mi zostáva. Každý deň sa odmením nejakým druhom ovocia. Časom si určite zvyknem. Zelenina pre mňa nie je problém, mám ju rada a už sa teším na všetky tie výborné jedlá. Určite prispejem nejakým dobrým receptom aj na blog. 

Vody viem vypiť dostatočné množstvo, no musím si to strážiť. Neustále oddiaľovanie typu "pôjdem sa napiť o chvíľu, len čo si prečítam ešte tento článok a pod." vie poriadne zatočiť s pitným režimom. Ani sa nenazdáte a už je koniec dňa, kde už len skonštatujete, že ste vypili málo-pramálo vody. Rovnako je to aj s cvičením. Vybrala som si pohyb, ktorý ma baví a nič ma nestojí. Stačí vytrvať a hýbať sa pravidelne. Ak to nepôjde, kúpim si permanentku do fitka. Žiadne kompromisy tentokrát robiť nebudem. Schudnem a hotovo. Už nebudem týrať samú seba obrovským telom a výčitkami z neho. Jednoducho to už konečne urobím.

PS: A cieľ? Do konca februára chcem mať -6kg (čiže sa vrátim pod 100-ku). Mám na to 3 týždne a urobím preto maximum. Držte mi palce!

Skutočné pocity tučných žien

Okrem toho, že som sa celý život trápila tým ako vyzerám, vybudovala som si v sebe zvláštny sebadeštrukčný prvok - nenávidieť sa. Za všetko, za všetkých. Aj za to, čo som v skutočnosti nezapríčinila. Myslela som si, že tučnú ma nik nemôže mať rád. Vytvárala som si predstavy, v ktorých som bola štíhla (v mojej mysli to znamenalo "už schudnutá"), obklopená priateľmi, užívala som si zábavu, významné chvíle a cítila sa fit a sebavedomo. Rovno priznám, že som sa už neraz v spomienkach pozastavila nad svojou prihlúplosťou - to, čo som mohla mať okamžite, som hlúpo podmieňovala tým, že najskôr musím schudnúť, aby som to všetko mohla mať! Možno si pomyslíte, že sú to myšlienky 13-ročnej pubertiačky, ktoré trvali tak 2 roky. Nie, vlieklo sa to so mnou od detstva (alebo skôr od začiatku puberty) až donedávna. Len pár mesiacov dozadu som konečne prišla na to, čo sama so svojim duševným zdravím stváram. Pane Bože, ďakujem ti, že som na to vôbec prišla.

Medzitým som porozumela aj tomu, čo znamená, keď knihy zaoberajúce sa duchovnými príčinami chorôb tak často uvádzajú, že tuční ľudia sa nemajú radi a tuk je ich ochranným obalom. V mnohom mi v tom pomohla kniha Jediná možná diéta (Sondra Ray). Pripadá mi smiešne, ako som kedysi tvrdila, že nenávisť k sebe samej sa ma netýka. Dokonca som si myslela, že sa mám až príliš rada a sama sebe venujem až príliš veľa času. Veď som sa o seba toľko starala - nakupovala som kozmetiku, ktorá mi mala zaručiť krásu. Kým som vyšla von, namaľovala som, aby nik nevidel, že nie som v skutočnosti pekná. Poslušne som čítala fitness články o tom, čo je ZARUČENE vhodné a s čím sa, naopak, môžem rovno niekam strčiť, lebo to nie je názor toho trénera a keď to budem robiť inak, nikdy neschudnem a zostanem navždy takou istou guľou ako som teraz. Popri tom som sa samozrejme obliekala tak, ako móda, časopisy a nové ponuky obchodov kázali - iba tak som predsa mohla vyzerať atraktívne. Má niekto z vás pocit, že takto myslí človek, ktorý je v pohode a má sa rád? Ach, kde som len stratila vlastnú hlavu!

Ak sú vaše pocity podobné (čiže ak sa kvôli kilám... a možno ani priamo kvôli vašim kilám, nenávidíte ako ja), určite napíšte pár slov do komentárov. Čo sa mňa týka, necelý mesiac už pracujem aj na svojej duševnej zmene, ktorá mi okrem tučného života privodila aj zbytočne smutný a osamelý život. Niekedy o tom, ako vlastné pocity nenávisti zmeniť, napíšem aj osobitný článok. Vyžalovala som sa, a to na dnes už naozaj stačí. Je čas pohnúť sa ďalej. O rok, keď budem o takomto čase písať na tento blog nový článok, chcem mať o 40 kg menej, pevnú postavu a pohodu vo svojom vnútri. Preto však treba niečo urobiť a mňa v najbližších minútach ma čaká hodina kalanetiky - cvičenia, ktoré milujem a od tejto chvíle bude praktikovať vždy, keď to bude možné. O tom prečo, zas nabudúce.